Dokumentárny film
Rakúsko/Nemecko 2005
Réžia: Michael Glawogger
(c) Lotus Film/ Quinte Produktion/ Arte
V slovenských kinách má tento mesiac premiéru dokument o najnáročnejších prácach na našej planéte. Rakúsky režisér Michael Glawogger nám ukáže pohľady na robotníkov v 21. storočí. A ten pohľad veru nie je zidealizovaný.
Päť kapitol, päť nehostinných prostredí
V prvom dokumente v ukrajinskom Donbase spoznáme skupinu prepustených baníkov, ako ilegálne ťažia alebo skôr kradnú uhlie v odstavených baniach. Plaziac sa asi v pol metra vysokej šachte si chodia kladivkom odtĺkať zbytky uhlia, ktoré ešte v baniach ostali. Po každý raz vchádzajú dnu s rizikom, že ich môže strop zavaliť, no robia to z núdze, aby sa uživili a v zime nepomrzli.
Ťaženie síry v Indonézii. V druhom dokumente nás okrem živej kamery zaujme kontrast turistov a nosičov. Najprv poodlupujú kusy síry z dymiacich vulkanických vrchov, potom so stokilovým nákladom na pleciach zdolávajú horskú cestu, idúc okolo uvoľnených, pohodových turistov.
Nigéria, Port Harcourt, alebo bitúnok na otvorenom priestranstve, kde nigérijskí mäsiari v špine a blate zarezávajú, porcujú a opekajú dobytok. Jeden kus za druhým, všetko, čo príde pod ruku. „Táto práca ma vyčerpáva, ale som hrdý na to, že ju mám, živí ma a je to čestnejšie ako kradnúť,” odpovedá jeden z nich, pražiac zviera v mračnách dymu.
Na pakistanskom pobreží robotníci rozrezávajú obrovské vyslúžilé tankery. Narobia z nich malé časti, ktoré rozpredávajú do starého železa. Pozoruhodná je aj napriek takejto náročnosti pracovná atmosféra. Hádky medzi nimi nie sú, stálo by ich to stratu energie, a to si pri tomto druhu práce nemôžu dovoliť. Stačí trochu nepozornosti a človek spadne z 80 metrovej výšky, alebo ho rozmliaždia ozrutné železné konštrukcie.
V poslednej snímke, v čínskom Liaoningu, sa striedajú zábery na pomník burcujúci čínsky ľud do boja voči imperialistickému nepriateľovi so zábermi na obrovské zhrdzavené oceliarne. Tunajší robotníci chtiac-nechtiac, žiaľ ešte stále veria komunistickým blábolom a hrdo drú pri chrliacich peciach. Zato v nemeckom Duisburgu z gigantických strašiakov už dávno spravili park oddychu, resp. veľké otvorené múzeum.
Spracovanie filmu
Vydarený úvod doprevádzaný industriálnou hudbou Johna Zorna nasadí vysoké očakávanie, samotný film ho však nenaplní. Niektoré časti dokumentov sú asi tak pútavé, že počas ich pozerania stihnete vyvenčiť psa, navariť cestoviny a napísať recenziu. Zábery sa opakujú, sú zdĺhavé, film mohol byť kratší, pridalo by mu to na hodnote. Gradácie sa nedočkáme, stále rovnaké tempo časom znudí. John Zorn, americký inštrumentalista, sa mohol pochlapiť aj viac, v prvom dokumente o ukrajinských baníkoch nevydá v podstate ani zvúčok.
Alexej, veď ty si hrdina!
Rakúsky dokumentarista Michael Glawogger vytiahol z archívu aj niekoľko štýlových záberov. Uvidíme oduševnených robotníkov, ako prehnanými gestami prisahajú: „Ja, najlepší robotník z 9. šachty, vám tu slávnostne hovorím, že do konca roka vyťažím 28.000 ton uhlia nad stanovenú pracovnú normu!“ Čo im to tak nebezpečne dýcha na chrbát? Že by to bola silueta červenej hviezdy? Píše sa 31. august 1935, Alexej Stachanov počas historickej noci vyťažil 102 ton uhlia za jednu smenu. O mesiac na to podľa ruských zdrojov prekonal svoj rekord vyťažením 227 ton. Legendárny baník-celebrita bol velebený za svoju nadľudskú produktivitu, niekoľkonásobne prekračujúc stanovenú normu. Žiarivo pochodujúc, Stachanov v záberoch doluje uhlie s ľahkosťou, sťa by maslo krájal. Chýry o ňom sa dostali dokonca až za veľkú mláku, objavuje sa na titulke magazínu Time. To, že šlo o nafúknutú bublinu socialistickej propagandy, sa však svet dozvedá až neskôr. Strana potrebovala trula na plagáty, ktorý bude motivovať k zvýšeniu produkcie a demonštrovať želané prvenstvo komunistického systému, a tak udalosť naaranžovala.
