LARP: Bitvy s příběhem hrané naživo ve stylu Dungeons and Dragons (rozhovor)

 

V minulosti som často čítal fantasy knihy o drakoch, čarodejníkoch, rytieroch atď. A neskôr sme s kamošmi začali hrať stolné hry na hrdinov v štýle Dungeons and Dragons. A potom časom sme dostali chuť zahrať si to naživo, tak sme sa viacej začali o to zaujímať a našli sme na internete čarovné slovíčko larp. Od tej chvíle som sa už pár fantasy a postapokalyptických larpov zúčastnil. A priviedlo ma k tomu vlastne to, že už od kníh som sa s týmito postavami stotožňoval a chcel som si to vyskúšať na vlastnej koži.

Väčšinou som hrával bojovníkov, pretože ma najviac bavilo bojovať larpovými zbraňami. Takmer vždy som hrával kladné postavy s vysokými morálnymi zasadami, pretože mi to bolo prirodzené a také postavy som aj chcel hrávať.

Kostýmy aj zbrane bývajú aj lacné aj nákladné. Videl som aj firmy, ktoré vyrábajú profesionálne larpové zbrane a zbroj, ale moja výbava patrila väčšinou k tým najlacnejším, doma na kolene vyrobené zbrane aj odev. Ale kto sa tomu chce venovať viacej, stojí ho to celkom dosť peňazí.

Najpopulárnejšie, o ktorých viem ja, sú stredoveké alebo fantasy bitky, teda nejde v nich až tak o príbeh, ale sa partia zvyčajne rozdelí na dve bojujúce strany a rúbeme sa a rúbeme. A potom sa stali veľmi populárne postapo larpy, v ktorých hráči používajú airsoftové zbrane a už sa to dosť podobá takému vojenskému výcviku a škole o prežitie v nasimulovaných drsných podmienkach sveta po nejakej nukleárnej alebo inej katastrofe.

Ja som sa zúčastnil známeho larpu v Bratislave z prostredia Warhammeru, čo je jeden z veľmi známych larpov na Slovensku. A v Čechách sa v Prahe na starom letisku odohral jeden postapo larp, kde som s partiou známych hral postavu brutov. Takých zmutovaných poloopíc, ktoré mohli do ostatných len sekať zblízka, kým všetci ostatní na nás strielali pekne z diaľky. Ale aj tak sme sa tam stali najobávanejšou silou, keďže nábojov mali všetci nedostatok, častokrát ani toľko, aby zničili čo len jedného bruta s obrovským počtom životov, kdežto my sme sekali zadarmo a bez prestávky. To bolo asi jedenkrát, čo som síce hral bojovníka, ale netrápilo nás, či sme čestní alebo dobrí. My sme boli proste diví, a koho sme stretli a neušiel hneď, tak už neušiel vôbec.

Zažil som aj larpy zamerané viacej na hranie role ako na boj, aj keď si už nepamätám presne, kde to bolo v Čechách, ale jeden sa odohrával na hrade, kde sme sa ako zomrelé duše dostali do pekla a tam niektoré tie postavy boli fakt unikátne, strašidelní čerti, sukuby. To bola aj pekná podívaná aj príjemné prostredie a množstvo intríg a nečakaných zvratov. A druhý larp bol zas spojený s intrigami medzi mocnými bytosťami upírov a mágov a celé to bolo prepletené tajomnými udalosťami, odohrávalo sa to v jednom menšom českom meste a náš tým mal našťastie k dispozícii auto, pretože táto hracia plocha bola trošku príliš veľká, ale aj tak sme si užili množstvo napätia a skvelej atmosféry.

Dobrovoľné divadlo je odlišné od larpu hlavne kvôli tomu, že v divadle ludia hrajú pre divákov, učia sa čo najlepšie podať výborný výkon a záleží im na tom, aby divákov predstavenie pobavilo a aby sa im páčilo. V larpe ide o to vypadnúť z bežnej reality, stať sa niekým iným a zažiť si to len tak pre seba, nezáleží mi na tom, či ma niekto vidí a ako ma berie, či sa mu moje správanie páči alebo nie, simulujeme tam reálny život vymyslenej postavy, a práve preto to prináša aktérom rôzne nečakané situácie a konflikty, ktoré to celé pre hráča robia ešte zaujímavejším.

Tie role mi priniesli radosť a pohodu. Cítil som sa presne tak, ako som si želal sa cítiť v bežnom živote. Navyše som sa stal smelším a keďže som to považoval za hru, bez problémov som nadväzoval kontakty s ostatními hráčmi a bolo to celé fajn. V dobrom larpe sa cítite, ako keď čítate dobrú knihu, vtiahne vás to do deja a vy s ním splyniete, navyše v larpe ho dokážete ovplyvniť podľa svojich predstáv a o to väčšiu má z toho potom človek radosť.

Áno, hranie rolí často človeka ovplyvní, aj keď som si uvedomoval rozdiel medzi hrou a skutočnosťou, občas sa mi stalo, že som niektoré pocity prenášal do skutočného života a napríklad podobne ako skúsený žoldnier som bol k bežným ľuďom drzejší a bezohľadnejší. Avšak som si to rýchlo uvedomil a začal som sa správať zase normálne.

Je tu to riziko, že sa človek tak vžije do určitej role, že sa podľa nej správa aj v živote. Tam už je potom dôležité rýchlo to rospoznať a na celú rolu zabudnúť. Správať sa k bežným ľuďom ako kráľ k poddaným, by mohlo mať ozaj nepríjemné následky. Hlavne u mladších ľudí a hlavne detí sa to občas stane, ak hrali v larpe dôležitú úlohu princov a pod. a všetci veľkí bojovníci sa k nim správali s rešpektom – a potom sa to zreteľne prejaví v reálnom živote. Preto je fajn, ak má zo začiatku každý možnosť zahrať si jednoduchšie role a až po viacročnom hraní sa dostane k určitej vysokej pozícii. 

Celkovo mi larp priniesol mnoho zaujímavých skúseností aj z pohybu v prostredí, ako sú lesy alebo rádioaktivitou zamorené štôlne a spoznal som pri tom mnoho ľudí a prežil zážitky, ktoré v bežnom živote nikdy nezažijeme.

Larpovať som v podstate prestal kvôli tomu, že som prešiel na vyššiu úroveň. Začal som sa venovať historickému bojovému šermu, v ktorom sme bojovali naživo podľa vtedajších zručností šermiarov, a už ma nebavilo držať v ruke drevený meč, keď sme mali skutočné železné. Dokonca som sa v našej skupine snažil viac presadiť akoby larpové správanie, keď som si predstavoval, že sa budeme k sebe a k ostatným chovať podľa historických hodností s daným rešpetkom a úctou, prípadne s pohŕdaním k danému stavu, či už veliteľa alebo obyčajného dedinčana. To mi práve trošku na tom chýbalo, ale pokiaľ som bol v bojovej šermiarskej skupine a používal som také prejavy ja, začali to robiť aj iní a zlepšovalo sa to. Stále som mal totiž chuť nielen bojovať ako stredoveký rytier, ale aj sa tak správať a dodržiavať určitý kódex rytierstva.