Niekoľko stoviek z 200 000 pro-demokratických protestujúcich študentov tvárou v tvár policajtom pred Veľkou sálou ľudu na Námestí nebeského pokoja v Pekingu 22. apríla 1989. (Catherine Henriette / AFP / Getty Images)
Ani čínski vodcovia sa nevedeli postaviť tyranskej tradícii komunizmu
Pred dvadsiatimi ôsmimi rokmi sa zdalo, že Čína spolu so Sovietskym blokom sú na pokraji politickej zmeny.
Milióny ľudí, počnúc vysokoškolskými študentmi a univerzitnými profesormi z celej krajiny sa pridali k národným demonštráciám za ľudské práva, koniec korupcie a demokratickú reformu. Demonštrácie sa začali v apríli 1989 po smrti Chu Jao-panga, bývalého liberálneho lídra Čínskej komunistickej strany.
Napriek rozšírenej sympatii k hnutiu u občanov a takmer desaťročí ekonomickej zmeny a sociálnej otvorenosti vyhlásila strana stanné právo v Pekingu. 4. júna 1989 vojaci a tanky Ľudovej oslobodeneckej armády vstúpili do hlavného mesta a zabili stovky, možno tisíce neozbrojených protestujúcich na Námestí Tchien-an-men („brána nebeského pokoja).”
Chuov predchodca Čao C´-jang povedal študentom v Pekingu v posledných dňoch pred zavedením stanného práva: „Prišli sme dosť neskoro. Je nám ľúto. Hovoríte o nás, kritizujete nás. Je to nutné”.
Dvadsať dní po masakri na Tchien-an-men bol Čao vyhodený z postu a zavretý do domáceho väzenia. Podľa „Novín Tchien-an-men” (vedeckej rekonštrukcie udalostí, ktoré sa stali počas demonštrácií a masakrov), hoci Čao nebol nikdy oficiálne obvinený zo žiadnych zločinov, tvrdí straníci ho obviňovali za údajné zosnovanie pro-demokratických demonštrácií. Na miesto Čaa dosadili zostávajúci vodcovia strany Ťiang Ce-mina – človeka, ktorého zhubný vplyv v čínskej politike a brutalita v potláčaní ľudských práv trvajú dodnes.
Paradox reformy
Po smrti vedúceho strany Mao Ce-tunga v roku 1976 začala Čína éru „reforiem a otvorenosti”, ktorá uvoľnila podnikateľský potenciál stoviek miliónov Číňanov. Vyzeralo, že bláznivý fanatizmus, štátny teror a hladomor za vlády Maa boli vecami minulosti.
Zdalo sa, že Marx, Lenin a Mao budú počas tejto vlny trhovej prosperity a nádejnej politickej reformy v ústraní. Generálny tajomník Čínskej komunistickej strany Chu Jao-pang bol na čele a zašiel až tak ďaleko, že vyhlásil, že žiadna z Maových ideí nebola relevantná pre ekonomickú modernizáciu.
Generálny tajomník Čínskej komunistickej strany Čao C´-ang sa prihovára k študentom držiacim hladovku za úsvitu 19. mája 1989. (AFP / Getty Images)
A v roku 1987 sa dostal k vedeniu Čao C´-jang, žiak Huovej liberalizácie. Hoci bol Čao vysokopostavený byrokrat a oddaný člen strany, slovami učenca Juliana B. Gewirtza „dával prednosť obsahu pred formou” a videl Čínu bohatú aj demokratickú zároveň. V jednom z jeho radikálnejších návrhoch žiadal nezávislosť vlády od komunistickej strany. Keby bolo Čaovi dovolené zostať vo vedení, „nebolo by ťažké predstaviť si čínsku spoločnosť ako omnoho pluralistickejšiu, demokratickejšiu, dodržujúcu právo, férovejšiu a otvorenú vonkajšiemu svetu”, povedal Gewritz vo vyhlásení publikovanom na webstránke ChinaFile. Ale strana mala svoju vlastnú logiku - takú, ktorú sme mohli vidieť ešte pred smrťou Hua a tragédiou na Tchien-an-men.
Tvrdá línia ČKS vrátane Teng Siao-pchinga, vtedajšieho skutočného zdroja moci a politického klientelizmu v Číne, už predtým konala – ako v prípade kampane na zbavenie sa západného „duchovného znečistenia“ – odstránenie politickej liberalizácie. Hu bol kontroverznou postavou a v druhej polovici 80.tych rokov došlo k jeho pádu.
Triumf „straníckeho charakteru”
Koncept „straníckeho charakteru” (v čínštine „dang xing”) bol počas vlády ČKS nemenný a osvedčil sa ako vhodný nástroj na zabezpečenie kohézie komunistického režimu a zaistenie spolupráce jeho individuálnych členov.
Triedny boj a materialistická dialektika, filozofické jadro marxizmu-leninizmu zakorenené v doktríne ČKS, dávali charakter masovým vraždám a nebývalému hladomoru za Maa a v nasledujúcich rokoch ostali nezmenené. Ekonomický vývoj, právna modernizácia a uvoľňovanie sociálnych noriem by mohlo Číňanom pomôcť zbohatnúť a materiálne sa zabezpečiť, no komunistická strana si zachovala svoj základný ideologický charakter.
V čase, keď politická reforma v Sovietskom zväze viedla k úplnému kolapsu východoeurópskych komunistických režimov, stranícky charakter odsúdil Chua a Čaa, dokonca aj na ich postoch generálnych sekretárov – najvyššej hodnosti ČKS.
Plagát zobrazený na konci roku 1966 na ulici v Pekingu ukazuje, ako sa vysporiadať s takzvanými „nepriateľmi ľudu“ počas Veľkej proletárskej kultúrnej revolúcie. (Jean Vincent / AFP / Getty Images)
Čao C-jang nebol prvým zdiskreditovaným straníckym lídrom. V chaose Kultúrnej revolúcie spustenej Maom v 60.tych rokoch bol generálny tajomník Liou Šao-čchi prenasledovaný Červenými gardami ako „kapitalista“ a bol zvrhnutý, keďže jeho snahy brániť sa Čínskou ústavou boli jednoducho ignorované. Bol umučený a držaný v neľudských podmienkach po dva roky až do jeho smrti.
Čchen Tu-siou, zakladateľ ČKS, bol proti používaniu násilia a podporoval spoluprácu s republikánskou čínskou vládou, ktorá bola v tom čase pri moci. Bol vytlačený zo svojej pozície a nakoniec bol v roku 1929 vykázaný zo strany ako „pravicový oportunista“.
Po Tchien-an-men
Dnes ostalo málo zo sociálneho hnutia, ktoré prešlo cez Peking, Cha-(r)-pin, Šen-jang, Kuang-čou, Che-fej, Čcheng-tu, a ďalšie čínske metropoly na jar 1989. Čao C´-jang žil v domácom väzení až do svojej smrti v roku 2005.
Za Čaovho nasledovníka Ťiang Ce-mina Čína pokračovala vo svojom pochode ku kapitalizmu bez demokracie. Ciele reformy – transparentná vláda, väčšia demokratizácia, vláda zákona a rast občianskej spoločnosti – obrátili svoj smer, keď sa peniaze a moc stali žeravým mazivom bohatej čínskej politickej ekonomiky.
Čínsky policajt prichádza k praktizujúcim Falun Gongu, ktorí cestovali cez celú Čínu na Námestie Tchien-an-men kvôli pokojnému protestu proti prenasledovaniu v roku 2001. (Zdroj Minghui)
Odetá v západných oblekoch a užívajúca si ovocie kapitalizmu si stranícka organizácia pod Jiangom zachovala mašinériu komunizmu z Tchien-an-men a ideologickú kultúru pre svoje použitie. Tentoraz nebol útok záležitosťou politiky, ale stretom viery.
V 1999 spustil Jiang Zemin celonárodnú kampaň na zničenie Falun Gongu, čínskej duchovnej praxe, ktorej sa začalo venovať viac ako 70 miliónov ľudí od jeho prvého verejného vyučovania v roku 1992.
Čínsky prezident Ťiang Ce-min (vľavo) spolu s premiérom Zhu Rongjim počas zahajujúcej ceremónie vo Veľkej sále ľudu v Pekingu 3. júna 2002. (Goh Chai Hin / AFP / Getty Images)
Jiang Zemin, ktorý sa dostal k moci vďaka krvavým riešeniam udalostí zo 4. júna, videl vo vzostupe Falun Gongu v 90.tych rokoch podobnú situáciu. Podľa odborníkov nazval Falun Gong na stretnutí Politbyro „najvážnejším politickým incidentom od 4. júna“. Po roku 2000 sme svedkami vývoja najbrutálnejšej perzekučnej kampane v súčasnej Číne – s dehumanizujúcou propagandou, odsúdeniami do pracovných táborov a chirurgickými vraždami stoviek tisícov ľudí pre ich orgány.
Preklad: David Jurík; zdroj:
Copyright © 2017 The Epoch Times. All rights reserved.
